O nás
Na začiatku myšlienky Duchovného a formačného centra (Dfc) Božieho služobníka Jána Ivana Mastiliaka bolo jedno úžasné dielo nášho zakladateľa sv. Alfonza de Liguori, ktoré je známe ako tzv. Večerné kaplnky (v taliančine Cappelle Serotine).
Dielo večerných kaplniek začalo v lete roku 1728. Najprv sa však, už 5 rokov predtým, spontánne vytvorila skupina asi desiatich laikov a bohoslovcov, neskôr kňazov, ktorí sa spolu modlili a vzdelávali. Ich apoštolát vychádzal zo spoločnej modlitby. Alfonz so svojou autoritou bol stredom tohto spoločenstva zbožných priateľov – na čele s ním sa teda celé spoločenstvo začalo vedome venovať skupine chudobných.
Alfonz k nim prichádzal ako kňaz – kázal im, spovedal ich a každému sa osobne venoval. Podobne činili aj jeho priatelia. O nejaký čas sa však už každému osobitne venovať nemohli, preto začali vytvárať malé spoločenstvá. Stretnutia začínali na hlas večerného zvona, keď sa skončila pracovná doba. Ľudia sa spočiatku stretávali pod holým nebom – na rohu malých námestí, či pred vchodom do chrámov, neskôr to bolo na chodbách obchodov, prípadne dielní a nakoniec v kaplnkách či chrámoch. Stretnutie sa skladalo z krátkej katechézy, modlitby svätého ruženca, no predovšetkým z duchovných piesní. Rozprávalo sa v neapolskom nárečí. Zhromaždení veriaci sa venovali aj nejakému dobročinnému dielu – napríklad návšteve chorých v nemocnici. Nadväzovali sa tam nové priateľstvá, rástla solidarita, spolupatričnosť, rozvíjala sa vzájomná pomoc nielen vo viere, ale i v bežnom živote .
Spomínané ľudové hnutie sa veľmi rýchlo šírilo a mohutnelo – až tak, že už nebol dostatok kňazov a bohoslovcov, ktorí by sa o skupinky mohli starať. A vtedy sa v ňom začali angažovať aj horliví laici. Najprv však boli pripravovaní a formovaní (vychádzalo sa pritom skôr z praktických potrieb ako z teórie). I títo laici vykonali veľmi dobrú robotu. Pravou rukou Alfonza sa postupne stal učiteľ Pietro Barbarese, ktorý sa vďaka nemu obrátil. Spolu potom pripravovali skupinu nových katechétov tak, aby časom mohli viesť tieto stretnutia oni sami. Tieto malé skupiny obyčajných ľudí akoby vychádzali zo vzoru arcibratstiev a iných združení, ktoré boli vtedy dostupné iba pre šľachtu. Mnohí z týchto obyčajných ľudí nesmierne podrástli a stali sa známymi v celom Neapole.
V roku 1798 bolo spolu asi 75 centier s tisíckou členov, pričom toto ľudové hnutie z roka na rok rástlo a vzmáhalo sa. Stretnutia „Večerných kaplniek“ trvali ešte sto rokov po Alfonzovej smrti. Mnohí Neapolčania objavili silu a krásu viery práve na týchto jednoduchých stretnutiach, lebo boli oslovení svedectvom zrelých kresťanov – kňazov i laikov. Svätý Duch totiž neustále zapaľuje otvorené srdcia členov Cirkvi, aby tak šíril svoj oheň milosti.
Tvorením centra nevymýšľame čosi nové, len chceme využiť to čo je nám blízke, ako redemptoristom a čo vnímame, že aj v dnešnej dobe má svoje miesto a to je samým hľadať Boha v súčasnom svete a iným pomáhať hľadať Boha. Je stále mnoho vecí ktorým, hoci máme dostatok informácií, nerozumieme a strácame sa. Chceme byť miestom, kde tak kňazi, ako aj laici môžu načerpať silu pre život a službu v cirkvi.
Voľba patróna nebola náhodná a ani ťažká. Za patróna centra sme si zvolili o. Jána Ivana Mastiliaka - redemptoristu (1911-1989), muža veľkej duchovnej hĺbky a vysokej inteligencie. Bol formátorom intelektu, no aj veľkým, uznávaným a neúnavným spovedníkom a tak ako sv. Alfonz vychoval mnoho kňazov a laikov pre prácu v podzemnej cirkvi.